Dnes sa budem na blogu zaoberať vecou, ktorá priamo súvisí so sebaobranou a rovnako tak mojou minulosťou. Mnohým ľuďom príde nepochopiteľné, aby sa jeden človek ročne zaplietol do desiatok konfliktov a iný za celý život do žiadneho. Odpoveďou je, že čím v horšej spoločnosti sa pohybujete, tým je pre vás násilie prirodzenejšie. Musím povedať, že ja ani zďaleka nie som jediný, kto viedol konfliktný životný štýl a osobne poznám viac chlapcov, ktorí sú na tom ešte divokejšie.
Pochádzam z nižšej sociálnej vrstvy, než je slovenský priemer. Síce sme vždy mali kde bývať a nežili sme v špine, bol to výrazný podštandard. V dome, kde som býval ako desaťročný, sme nemali ani len toaletu a ako pätnásť - šestnásť ročný chalan som doma v obývačke, ktorá bola zároveň spálňou, nemal televíziu, pretože ju "bolo treba" speňažiť na vodku a cigarety. Ešte ako 17 ročný som žil absolútne podpriemerne, o niečom takom ako vreckové alebo dokonca počítač som mohol iba snívať.
Váš životný štýl zásadne podmieňuje to, s akými ľuďmi sa stretávate. V škole som sa síce vídal s rozumnými chalanmi a pedagógmi, ale v súkromí to bolo diametrálne odlišné. Keď som išiel von, nemohol som ísť niekam na kofolu, ale prechádzal som sa po periférii mesta Galanta, neskôr Šaľa. To boli miesta, kde sa vyskytovali ľudia z podobných sociálnych vrstiev a práve v týchto "komunitách" vzniká najviac konfliktov. Na jednej strane sú tam triezvi agresívni Cigáni, na strane druhej bieli sfetovaní idioti. Oba tábory s chuťou biť slabších a bezbranných. V tom čase, ako 14 až 16 ročný chlapec, som bol slabý, vychudnutý a osamelý. Nemal som kamarátov, ktorí by so mnou išli von, preto ak som niekam išiel, jedine sám, čím som bol vhodný cieľ.
V nižších sociálnych vrstvách je najväčšie riziko, že vás zabijú, znásilnia alebo dobijú. Títo ľudia nežijú ten svet, ktorí obklopuje rozmaznané bratislavské detičky posedávajúce v kaviarniach s iPadom v rukách. Ich svet je krutý, hrubý, denne vidia alkoholizmus a demenciu vlastných rodičov, násilie a nemajú šancu na únik. Sú agresívni, násilní, škodoradostní a sprostí.
Skutočná sebaobrana = vyhýbajte sa chudobným ľuďom
Časom, keď som už párkrát dostal po hube a vyskúšal aj to, ako chutí čepel noža zarezaná do ruky, som začal skúmať, čo ma dokáže ubrániť pred bitkou. Prerušovane, ale predsa šesť rokov som sa venoval bojovým umeniam, aby som dospel k jednoznačnému, logickému a rozumnému záveru - tých šesť rokov bolo úplne zbytočných, ak som sa chcel naučiť ubrániť. Nakladačky som dostával aj tak. Vedel som síce spraviť pekné kopnutia z výskoku a usilovne som sa klanial Moriheovi Ueshibovi, na ulici som ale dostal jednu pecku do brucha a silu protivníka sa už akosi nedalo obrániť proti nemu samému.
Tieto negatívne skúsenosti teraz vnímam pozitívne, pretože od mojich osemnástich som sa venoval už iba skutočnej sebaobrane. Moje návštevy klubu Kung Fu boli spestrením, v ktorom som sa však nič praktické nenaučil ani po piatich rokoch. Moje vlastné zistenia v štýle pokus-omyl sa ukázali ako najsprávnejšie. Pochopiteľne vplyvom spoločnosti a puberty (hoci sa u mňa neprejavovala takým primitivizmom, ako u rovesníkov) som začal neskôr reagovať na každú provokáciu, čo dospelo priam k obludne častým nočným bitkám. To, akí ste, neurčujete vy, ale spoločnosť, v ktorej sa pohybujete.
Dnes už viem, že do inštitúcie sebaobrany patrí aj životný štýl, ktorý predchádza konfliktom. Teší ma, že v tomto čase už pästným konfrontáciam ako tak úspešne predchádzam a skôr sú iba raritné.
Preto ak sa chcete vyhnúť problémom s fyzickými útokmi, vyhýbajte sa lokalitám, v ktorých sú chudobní ľudia. Áno, generalizujem, ale nekonám na základe domienok a predpokladov, ale vlastných pozorovaní. Tam, kde sú vyrovnaní, dospelí a finančne lepšie zabezpečení ľudia, je menej násilia. Ak chcete chcete skutočne zlepšiť svoj život a vylúčiť z neho násilie úplne, spravte všetko preto, aby ste sa dostali do lepšej spoločnosti, vytvorte si vlastný biznis, vykašlite sa na svojich malomestských kamarátov i rodičov a zmeňte sa k lepšiemu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára