Skutočná sebaobrana je agresívny útok

Jednému môjmu kamarátovi sa pred časom stala taká vec, že na diskotéke schytal jediný úder päsťou s následnou PN. Útok nebol nečakaný, ale kamarát predpokladal, že sa to nejak ustane. Neustalo a frajer mal výhodu prvého (a zároveň posledného) úderu. Niekedy sa dejú skutočné hollywoodske scény aj v bežnom živote. Aj táto príhoda, rovnako ako desiatky iných, svedčí o tom, že najlepšia sebaobrana je útok. Nie je to klišé, ale takmer univerzálny návod ako sa vyhnúť zranieniu.

Zdroj: Blogspot

Výhodu má ten, kto útočí prvý, pretože brániť sa je vždy ťažšie. Najmä vtedy, keď je od vás útočník vyšší, ťažší a pohybovo zdatnejší. Je pravda, zákon sa na túto problematiku pozerá naivne, pretože tvorcovia tejto časti legislatívy nemajú s reálnymi konfliktmi žiadne skúsenosti. Ale ak mám na výber, že buď budem do konca života na vozíku alebo poruším zákon, tak radšej vedome a úmyselne tento zákon poruším.

Keď je zrejmé, že týpek na diskotéke sa chce biť, neodhovorím ho od toho. Sú ľudia, ktorí chodia von preto, aby niekomu dali po hube a nejaké psychologické taktiky ich nezaujímajú. Navyše, ak nie ste skutočne dobrý psychológ, nepodarí sa vám odvrátiť útok nejakými dobre sformulovanými vetami. Keď vidím, že je niekto agresívny a chce sa biť, radšej mu natiahnem ako prvý, než by som sa mal o chvíľu válať po zemi a prijímať kopance do tváre.

Najlepšia sebaobrana je agresívny útok

Zdôrazňujem prídavné meno agresívny. Ten, kto si myslí, že útok sa dá konať v kľude, v pohode, bez hrubosti, tak ten informuje, že sa nikdy poriadne nepobil. Keďže sa aktívne venujem problematike sebaobrany, ľudia sa so mnou na túto tému často rozprávajú. Je neuveriteľné, aký prístup títo ľudia majú. Bohužiaľ nevidia, že svet nie je zložený iba zo zženštilých chlapcov, ktorých vidno v Bratislave, ale že sú tu aj mafiáni, polomafiáni, bitkári, steroidoví nadšenci, hlupáci a kriminálnici, ktorí znásilnia dievča počas bieleho dňa. Títo ľudia si myslia, že svet je gombička a ak by sa niekedy pobili, tak to pôjde jednoducho, ako vo filmoch s Chuckom Norrisom. Realita je však iná. Väčšinou úder päsťou bolí ešte dva dni potom, útočníci sú vulgárni a agresívni, smejú sa na vás a týždeň po konflikte vám nedajú spať.

Agresívnym útokom získavate hneď niekoľko výhod:

• protivník sa môže zľaknúť vašej reakcie a stratiť pozornosť,
• vždy je ľahšie útočiť ako sa brániť, preto máte vyššie šance na víťazstvo,
• agresivita a hrubosť môžu odstrašiť aj ostatných protivníkov,
• nečakaným agresívnym útokom akoby preskočíte hranicu svojho strachu, potom je už útok automatický. 

Preto je dobré venovať sebaobrane zvýšenú pozornosť, aby boli vaše útoky prirodzené.


Keď niekoho učím, ako sa má ubrániť pred jedným alebo aj viacerými útočníkmi (a väčšinou ich je viac), VŽDY dbám na to, aby si študent osvojil techniku agresívneho útoku. Nepotrebuje vedieť kopať do hlavy ani nepotrebuje vedieť tie smiešne hmaty z Aikido. Keď sa už raz nechá postaviť do pozície obrancu, zásadným spôsobom klesá jeho schopnosť výjsť z konfliktu beu zranenia. A opäť - nepíšem to z nejakého predpokladu, ale z vlastnej skúsenosti.

Nehrajte sa na frajerov, keď ste padavky

Poznám veľa ľudí, ktorí majú silné reči, nechávajú sa fotiť v bitkárskych pózach, ale pri akomkoľvek náznaku násilia sa im trasú ruky, preskakujú hlasivky a začínajú konať zbrklo, nerozumne a afektovane. Poznáte ich aj vy. Šéfovia, manažéri, freelanceri v marketingu, novinári a iní ľudia, ktorí sa síce hrajú na frajerov, ale keď ich niekto v sobotu o polnoci oprie o zastávku MHD, vyťahujú ajfóny a vytáčajú 158.

Pred pár dňami som sa na Facebooku dostal k profilu istého chlapíka,  ktorý má veľmi zaujímavú profilovku. Kvalitná fotka znázorňujúca pána Kasaja v postave bitkára so zakrvavenými bandážami na pästiach. Samozrejme ma tento človek zaujal natoľko, aby som si pozrel aj jeho ostatné fotky, z ktorých som zistil, že ide o typického predstaviteľa rozmaznaného zasrana so silnými rečami.  Pri tejto profilovke by som čakal, že to bude skutočný bitkár a nielen umelec s dobre vykreovanou fotkou, pričom všetky ostatné ho znázorňujú ako kultivovaného, vždy dobre oblečeného a sympatického človeka. Takto mu hrozí celkom slušný problém, že tento môj pohľad bude zdieľať aj iný človek, ktorý má prudšiu povahu a bude si chcieť tieto osobnostné vlastnosti overiť.

Podobných prípadov je ohromné množstvo. Chlapci si na Facebook vešajú drsné fotky fotené vlastným telefónom, na ktorých chcú budiť dojem silného chlapa. Keď ich potom stretnete, rozhorčujú sa nad tým, že ich priateľka neprehĺta, že ich obľúbený obchod už nemá tričká od Hilfigera za zľavnených 20 eur a že už týždeň nevideli Ordináciu v ružovej záhrade, lebo jeho mama mu z izby zobrala televízor.

Ľudia, nehrajte sa na to, čo nie ste. Keď ste padavka, nehrajte sa na drsného chlapa, to vám nesedí. Vaši kamaráti síce pod fotku napíšu komentáre "Ty si ale frajer", no v horšom prípade stretnete človeka ako som ja, ktorý sa na vás zasmeje. V najhoršom vám niekto na ulici struhne za uši, aby ste prestali trapošiť. Aj to je prvok sebaobrany - neprovokovať. To platí pre väčšinu týchto nových manažérov a freelancerov, ktorí majú veľkú hubu, sú ťažkí pracanti a "idú si za svojím snom", ale boja sa náznaku fyzickej konfontácie.

Konflikty sú najčastejšie v nižších sociálnych vrstvách

Dnes sa budem na blogu zaoberať vecou, ktorá priamo súvisí so sebaobranou a rovnako tak mojou minulosťou. Mnohým ľuďom príde nepochopiteľné, aby sa jeden človek ročne zaplietol do desiatok konfliktov a iný za celý život do žiadneho. Odpoveďou je, že čím v horšej spoločnosti sa pohybujete, tým je pre vás násilie prirodzenejšie. Musím povedať, že ja ani zďaleka nie som jediný, kto viedol konfliktný životný štýl a osobne poznám viac chlapcov, ktorí sú na tom ešte divokejšie.

Pochádzam z nižšej sociálnej vrstvy, než je slovenský priemer. Síce sme vždy mali kde bývať a nežili sme v špine, bol to výrazný podštandard. V dome, kde som býval ako desaťročný, sme nemali ani len toaletu a ako pätnásť - šestnásť ročný chalan som doma v obývačke, ktorá bola zároveň spálňou, nemal televíziu, pretože ju "bolo treba" speňažiť na vodku a cigarety. Ešte ako 17 ročný som žil absolútne podpriemerne, o niečom takom ako vreckové alebo dokonca počítač som mohol iba snívať.

Váš životný štýl zásadne podmieňuje to, s akými ľuďmi sa stretávate. V škole som sa síce vídal s rozumnými chalanmi a pedagógmi, ale v súkromí to bolo diametrálne odlišné. Keď som išiel von, nemohol som ísť niekam na kofolu, ale prechádzal som sa po periférii mesta Galanta, neskôr Šaľa. To boli miesta, kde sa vyskytovali ľudia z podobných sociálnych vrstiev a práve v týchto "komunitách" vzniká najviac konfliktov. Na jednej strane sú tam triezvi agresívni Cigáni, na strane druhej bieli sfetovaní idioti. Oba tábory s chuťou biť slabších a bezbranných. V tom čase, ako 14 až 16 ročný chlapec, som bol slabý, vychudnutý a osamelý. Nemal som kamarátov, ktorí by so mnou išli von, preto ak som niekam išiel, jedine sám, čím som bol vhodný cieľ.

V nižších sociálnych vrstvách je najväčšie riziko, že vás zabijú, znásilnia alebo dobijú. Títo ľudia nežijú ten svet, ktorí obklopuje rozmaznané bratislavské detičky posedávajúce v kaviarniach s iPadom v rukách. Ich svet je krutý, hrubý, denne vidia alkoholizmus a demenciu vlastných rodičov, násilie a nemajú šancu na únik. Sú agresívni, násilní, škodoradostní a sprostí.

Skutočná sebaobrana = vyhýbajte sa chudobným ľuďom

Časom, keď som už párkrát dostal po hube a vyskúšal aj to, ako chutí čepel noža zarezaná do ruky, som začal skúmať, čo ma dokáže ubrániť pred bitkou. Prerušovane, ale predsa šesť rokov som sa venoval bojovým umeniam, aby som dospel k jednoznačnému, logickému a rozumnému záveru - tých šesť rokov bolo úplne zbytočných, ak som sa chcel naučiť ubrániť. Nakladačky som dostával aj tak. Vedel som síce spraviť pekné kopnutia z výskoku a usilovne som sa klanial Moriheovi Ueshibovi, na ulici som ale dostal jednu pecku do brucha a silu protivníka sa už akosi nedalo obrániť proti nemu samému.

Tieto negatívne skúsenosti teraz vnímam pozitívne, pretože od mojich osemnástich som sa venoval už iba skutočnej sebaobrane. Moje návštevy klubu Kung Fu boli spestrením, v ktorom som sa však nič praktické nenaučil ani po piatich rokoch. Moje vlastné zistenia v štýle pokus-omyl sa ukázali ako najsprávnejšie. Pochopiteľne vplyvom spoločnosti a puberty (hoci sa u mňa neprejavovala takým primitivizmom, ako u rovesníkov) som začal neskôr reagovať na každú provokáciu, čo dospelo priam k obludne častým nočným bitkám. To, akí ste, neurčujete vy, ale spoločnosť, v ktorej sa pohybujete.

Dnes už viem, že do inštitúcie sebaobrany patrí aj životný štýl, ktorý predchádza konfliktom. Teší ma, že v tomto čase už pästným konfrontáciam ako tak úspešne predchádzam a skôr sú iba raritné.

Preto ak sa chcete vyhnúť problémom s fyzickými útokmi, vyhýbajte sa lokalitám, v ktorých sú chudobní ľudia. Áno, generalizujem, ale nekonám na základe domienok a predpokladov, ale vlastných pozorovaní. Tam, kde sú vyrovnaní, dospelí a finančne lepšie zabezpečení ľudia, je menej násilia. Ak chcete chcete skutočne zlepšiť svoj život a vylúčiť z neho násilie úplne, spravte všetko preto, aby ste sa dostali do lepšej spoločnosti, vytvorte si vlastný biznis, vykašlite sa na svojich malomestských kamarátov i rodičov a zmeňte sa k lepšiemu.

Kto nevie kam ide, sa nemôže čudovať, že príde niekde úplne inde

Táto fráza, ktorá je pripisovaná spisovateľovi menom Mark Twain, ma ovplyvnila celkom zásadným spôsobom. V kontexte sebaobrany vypovedá o tom, že nemôžete od seba očakávať holywoodske bojové výkony, keď ste sa o ne nikdy nezaujímali.

Mark Twain, wikipedia.org

Táto myšlienka sa dá na problematiku sebaobrany použiť v priamej analógii. Jednoducho nemôžete očakávať, že sa budete vedieť vynájsť v každej konfliktnej situácii, keď ste sa ich riešeniu nikdy nevenovali. Ak ste sa nikdy neučili jazdiť na aute, tak sa nebudete môcť vydať rovno do ulíc Bratislavy. Je tu možnosť, že ste talent, ale na takýto predpoklad sa spoliehať nedá. V kontexte sebaobrany ide o mimoriadne vážnu myšlienku. Pochopiteľne nie je dobré neustále rozmýšľať nad tým, čo by som robil, keby... Nemôžeme chodiť po ulici s negatívnymi myšlienkami a každého okoloidúceho považovať za zlodeja. To je už paranoja.

Keď sa o touto problematikou nebudete nikdy zaoberať alebo sa jej dokonca budete vyhýbať, musíte rátať s tým, že dostanete poza uši. A ak s tým nerátate a len si bez oprávnenia myslíte, že všetko zvládnete, nemôžete sa potom čudovať, že jednu peknú sobotnú noc skončíte sedieť na obrubníku pridržiavajúc si servítku pri krvácajúcom nose.

Tým, že človek príde na tréning alebo si pozrie o problematike niečo na internete, vyvíja tlak na to, aby sa jeho mozog začal učiť aj tie veci, ktoré pre neho na prvý pohľad nie sú dôležité. Ak si niekde prečítate, že je lepšie udrierať päsťou bez náprahu a len tak pred počítačom si to vyskúšate, tak si túto informáciu môžete vybaviť v tej správnej chvíli. Následný úder bez náprahu spôsobí, že protivník dostane po nose, zľakne sa a konflikt zanechá. Nie je to žiadna fikcia, tak funguje náš mozog.

Keď vyviniete trocha úsilia a začnete sa problematike sebaobrany venovať čo i len povrchne, budete mať náskok pred človekom, ktorý sa jej nikdy nevenoval. Ak sa budete zúčastňovať aktivít s rozumne koncipovaným tréningovým procesom, svoj náskok zväčšíte exponenciálne. A keď budete trénovať pod vedením niekoho, kto má sebaobranu odkúšanú v praxi a v rozmedzí niekoľkých rokov, vaša šanca ubrániť sa pred agresorom stúpa ohromným spôsobom.

Kto nevie kam ide, sa nemôže čudovať, že príde niekde úplne inde.