Každý deň sledujem dianie okolo seba, ktoré sa dotýka pouličnej kriminality. Ozbrojené prepadnutia, pouličné násilie, znásilnenia, neúmyselné zabitia na diskotékach a podobné veci. Nie preto, že by som sa v tom vyžíval, ale aby som nestratil prehľad a nezaradil sa medzi tých trénerov sebaobrany, ktorí odmietajú podobné témy a strácajú tým na svojej profesionalite.
Veľmi citlivo vnímam problematiku chudoby a jej vplyvu na pouličné násilie. Je to preto, lebo som bol toho súčasťou dlhé roky a vidím, že sa odvtedy nič nezmenilo. Ja som síce zmenil životný štýl, bývam na inom mieste a stretávam sa s inými ľuďmi a nepobil som sa už takmer rok, avšak stále vidím, vnímam a cítim. Chudoba sa na Slovensku nezmenšuje. To iba tí bratislavskí zasrani vidia, že stále viac ľudí nosí tričká od Hilfigera a G-Star, že každý má tenisky od Adidasu alebo Nike. Mimo tejto našej obmedzenej Bratislavy je však situácia iná, vidím to pri každej návšteve svojich rodičov v Šali. A to pritom vôbec nie je tak ďaleko.
Chudoba a násilie so sebou vždy súviseli a som absolútne presvedčený, že sa to v priebehu dohľadnej doby nezmení. To, že sa s chudobou nič nerobí, za to nemôžu tí jednoduchí ľudia, ktorí sa živia vifonkami, chodia každý deň na 12 hodín do roboty. Za to jednoznačne môžu ľudia, ktorí sa majú dobre, ale nič pre spoločnosť nerobia. U zvierat je to tak, že "prežije silnejší", no ľudia sú inteligentné emocionálne bytosti a mali by sa riadiť heslom "silnejší pomôže slabším". No nefunguje to tak a skúmať príčiny je asi téma na väčší rozsah, než blog, ktorý číta zopár stoviek ľudí. Pozrite sa okolo seba. Každý, kto sa má dobre a žije v dostatku, nemá záujem niečo robiť pre spoločnosť. Odôvodnia to tým, že veď oni od tohto systému nedostali nič, prečo by mu teda mali niečo vrátiť. Mýlia sa. Ako človek, ktorý toho dostal skutočne málo veľmi dobre vidím, že títo naši bratislavskí chlapci dostávajú neuveriteľne veľa. Vždy mali kde bývať, dostali vzdelanie, nikdy nezažili pocit hladu (a aj ak zažili jeho náznak, hneď za vreckové bežali do McDonald's alebo na kebab), mali možnosti a mnohí z nich dokonca aj morálnu podporu okolia. A títo istí ľudia tvrdia, že to oni sami majú zásluhu na tom, že sa im tak darí. To je žalostný a presne opísaný dôvod, prečo z tých ľudí nikdy nebudú správni chlapi.
Je veľké nešťastie, že práve takíto rozmaznaní chlapci sa po čase rozhodujú, že budú inštruktori sebaobrany. Od svojich šestnástich chodia do fitka, sypú čo to dá, dostávajú podporu okolia, lebo je na nich vidno progres. Potom ich rodičia prihlásia na nejaké bojové umenie a zaplatia im možnosť súťažiť a zúčastniť sa páskovania. V škole sa medzičasom pobijú s dvomi spolužiakmi (kde ich bitkárske skúsenosti zároveň končia) a hor sa do učenia sebaobrany. Tak to vyzerá na Slovensku, bohužiaľ. Žiadne cítenie s nižšími vrstvami, pretože s nimi nikdy neprišli do kontaktu. A tým pádom ani nevedia, ako chudoba vplýva na mieru pouličného násilia. Toto celé je zároveň odpoveď na otázku, prečo som sa ja nikdy nevenoval žiadnemu bojovému umeniu na vyššej úrovni. Nikdy som neprešiel žiadnym páskovaním ani skúškami, ani som sa ich nezúčastnil. Skrátka neboli peniaze ani na blbé tréningové nohavice, do školy som chodil v rovnakom tričku, v ktorom som trénoval. O nezaplatených hodinách bojových umení ani nehovorím. Samozrejme, postupom času som si našťastie uvedomil, aké sú tieto žabomyšie hodnotenia a zavďačovanie sa obmedzencom trápne, smiešne a zbytočné. Aby som sa vedel na ulici obrániť pred tlupov idiotov, nepotrebujem schválenie od nejakého senseja, sihinga či neviem akého učiteľa. A už vonkoncom nie žiadne kata a nabifľované dokonale prevedené pohyby.
Najviac pouličného a domáceho násilia pochádza z nižších sociálnych vrstiev. Ten, kto žije v dostatku, je často pokojnejší, vyrovnanejší a triezvejší, necíti emócie tak intenzívne ako chudobnejší ľudia. Môže sa zdať, že takéto generalizovanie nie je správne, ale je to tak. Chudobnejší ľudia majú iné priority, nepociťujú takú podporu okolia, viac dávajú na emócie, než na racio. Mnohí sú práve preto chudobní, lebo nevedia pracovať s peniazmi rozumne, miesto toho ich míňajú nelogicky na veci, po ktorých práve v tej chvíli túžia. Bez ohľadu na to, že ich o týždeň bude treba vyplatiť ženskej z Providentu a Pohotovosti.
Títo ľudia sa cítia nedocenení, spoločensky podceňovaní. Nikto ich nepozná, majú potrebu rozvoja vlastnej osoby akoukoľvek cestou. Preto vidíte veľa tých chlapcov a dievčat vo výstrednom oblečení a s výrazným, no často komickým prejavom. Príde mi to tak, ako keby títo ľudia nikdy v skutočnosti nedospeli, stále zotrvávajú na úrovni adolescenta aj keď sú už 40-roční. Tento nútený osobnostný rozvoj často prinesie úspech vtedy, keď sa stanú agresívnymi. Chlapec doma vidí, ako rodičia počítajú v kuchyni na stole centovky, aby si mohli v Tescu kúpiť víno a cigarety. Vonku za panelákom sa zas bijú tí skinheadi a Cigáni, vo vchode je znova na schodoch nasraté a všetky poštové schránky rozbité. Plný zloby dá spolužiakovi facku v triede za to, že mu stúpil na tenisku a vidí, že okolie sa ho za to trocha obáva. Konečne je centrom pozornosti, konečne získal trocha rešpektu. A vedie k tomu tak jednoduchá cesta - občas niekoho vyfackať. Nový životný smer nie je potom už obtiažne rozvíjať. Stačí na to pivnica a dobrý kamarát, ktorý mu rozumie. Potom prídu nočné výjazdy do mesta, hľadanie opilcov, ktorým sa ľahko rozbije hlava a navyše si to ten chudák ani nebude dobre pamätať. Tento životný štýl sa časom stáva samozrejmosťou, pribudne prvá kerka zhotovená za dlhú hodinu v byte kamarátovom byte ihlou a atramentom, brutalita sa stále stupňuje a okolie dáva človeku najavo, že má voči nemu rešpekt. Takto si každé mesto, každá štvrť vytvorí vlastného miestneho bitkára, vzniknú ich skupinky, ktoré chodia po nociach von trénovať. Aj oni sú v skutočnosti obete. Nikto im neukáže lepšiu cestu, všetko musia spraviť sami a robia to, čomu rozumejú. A nakoniec príde nejaký sudca a žalobca, ktorí nikdy v živote chudobu nezažili, napriek tomu o nej plodia dlhé monológy a ešte majú v sebe tú nehanebnú drzosť, aby poučovali. Za to, že oni sami dostali všetko zadarmo, mali život plný podpory a napriek tomu spoločnosti nič nevracajú, za to sa nehanbia.
Toto všetko sa určite v skorej dobe nezmení, ľudia budú aj naďalej chudobní, finančne negramotní, nebudú mať dostatok príležitostí, nebudú vedieť správne vychovať svoje deti. Vznikne nová generácia, ktorá bude podobná. Bude trpieť traumami z detstva, bude sa cítiť nešťastná a kolotoč sa zopakuje. Význam tohto článku nespočíva v poskytnutí riešenia. Aby sa to vyriešilo, bolo by nevyhnuté vyhodiť všetkých od Sulíka, cez Fica až po Gašparoviča, nech si naďalej podnikajú bez účasti štátu a nahradiť ich ľuďmi, ktorí sa skutočne rozumejú sociálnej otázke a sú ochotní ju riešiť. A keďže niečo také je nereálne, nemá význam sa tým zaoberať. Význam tohto príspevku spočíva v upozornení na skutočnosť, že správny, rozumný a dostatočne rozhľadený inštruktor sebaobrany musí absolútne nevyhnutne rozumieť tomu, čo je to chudoba a najlepšie pochádzať priamo z nej. Pretože keď nejaký supersensej ovláda pekne Aikido, je to fajn, avšak ľuďom hľadajúcim pomoc, keď ich niekto napadne, je to na nič. Aby nejaký tréner mohol vyučovať sebaobranu, musí sa vedieť nielen dobre biť, ale aj rozumieť tomu, ako pouliční bitkári rozmýšľajú a mať s nimi veľa skúseností..
