Brutálny prepad pod bratislavským mostom: Mladíkovi rozmlátili lebku!

TOPKY.SK - BRATISLAVA – Otras mozgu, pomliaždeniny a prasknutá lebka. S týmito vážnymi zraneniami skončil v nemocnici 25-ročný mladík po tom, čo ho v nedeľu skoro ráno pod bratislavským mostom SNP surovo napadol neznámy útočník.

Incident sa odohral v skorých ranných hodinách, keď napadnutý mladík spolu s dvoma kamarátmi kráčal k zástavke MHD pod mostom SNP. Tam k nemu pristúpili štyria neznámi a jeden z nich ho bezdôvodne napadol. „Pri útoku utrpel 25-ročný muž otras mozgu, prasknutie lebky a tržné zmliaždeniny v spánkovej oblasti, ktoré si vyžiadali hospitalizáciu,“ uviedla bratislavská policajná hovorkyňa Karina Považanová.

Po surovej bitke sa dali všetci štyria na útek. Prípadom sa zaoberá polícia, ktorá už začala trestné stíhanie vo veci prečinu ublíženia na zdraví. Ak násilníkov vypátrajú a obvinia, hrozí im až 5 rokov za mrežami.

Chudoba, pouličné násilie a sociálne necitliví tréneri

Každý deň sledujem dianie okolo seba, ktoré sa dotýka pouličnej kriminality. Ozbrojené prepadnutia, pouličné násilie, znásilnenia, neúmyselné zabitia na diskotékach a podobné veci. Nie preto, že by som sa v tom vyžíval, ale aby som nestratil prehľad a nezaradil sa medzi tých trénerov sebaobrany, ktorí odmietajú podobné témy a strácajú tým na svojej profesionalite. 

Veľmi citlivo vnímam problematiku chudoby a jej vplyvu na pouličné násilie. Je to preto, lebo som bol toho súčasťou dlhé roky a vidím, že sa odvtedy nič nezmenilo. Ja som síce zmenil životný štýl, bývam na inom mieste a stretávam sa s inými ľuďmi a nepobil som sa už takmer rok, avšak stále vidím, vnímam a cítim. Chudoba sa na Slovensku nezmenšuje. To iba tí bratislavskí zasrani vidia, že stále viac ľudí nosí tričká od Hilfigera a G-Star, že každý má tenisky od Adidasu alebo Nike. Mimo tejto našej obmedzenej Bratislavy je však situácia iná, vidím to pri každej návšteve svojich rodičov v Šali. A to pritom vôbec nie je tak ďaleko.

Chudoba a násilie so sebou vždy súviseli a som absolútne presvedčený, že sa to v priebehu dohľadnej doby nezmení. To, že sa s chudobou nič nerobí, za to nemôžu tí jednoduchí ľudia, ktorí sa živia vifonkami, chodia každý deň na 12 hodín do roboty. Za to jednoznačne môžu ľudia, ktorí sa majú dobre, ale nič pre spoločnosť nerobia. U zvierat je to tak, že "prežije silnejší", no ľudia sú inteligentné emocionálne bytosti a mali by sa riadiť heslom "silnejší pomôže slabším". No nefunguje to tak a skúmať príčiny je asi téma na väčší rozsah, než blog, ktorý číta zopár stoviek ľudí. Pozrite sa okolo seba. Každý, kto sa má dobre a žije v dostatku, nemá záujem niečo robiť pre spoločnosť. Odôvodnia to tým, že veď oni od tohto systému nedostali nič, prečo by mu teda mali niečo vrátiť. Mýlia sa. Ako človek, ktorý toho dostal skutočne málo veľmi dobre vidím, že títo naši bratislavskí chlapci dostávajú neuveriteľne veľa. Vždy mali kde bývať, dostali vzdelanie, nikdy nezažili pocit hladu (a aj ak zažili jeho náznak, hneď za vreckové bežali do McDonald's alebo na kebab), mali možnosti a mnohí z nich dokonca aj morálnu podporu okolia. A títo istí ľudia tvrdia, že to oni sami majú zásluhu na tom, že sa im tak darí. To je žalostný a presne opísaný dôvod, prečo z tých ľudí nikdy nebudú správni chlapi.

Je veľké nešťastie, že práve takíto rozmaznaní chlapci sa po čase rozhodujú, že budú inštruktori sebaobrany. Od svojich šestnástich chodia do fitka, sypú čo to dá, dostávajú podporu okolia, lebo je na nich vidno progres. Potom ich rodičia prihlásia na nejaké bojové umenie a zaplatia im možnosť súťažiť a zúčastniť sa páskovania. V škole sa medzičasom pobijú s dvomi spolužiakmi (kde ich bitkárske skúsenosti zároveň končia) a hor sa do učenia sebaobrany. Tak to vyzerá na Slovensku, bohužiaľ. Žiadne cítenie s nižšími vrstvami, pretože s nimi nikdy neprišli do kontaktu. A tým pádom ani nevedia, ako chudoba vplýva na mieru  pouličného násilia. Toto celé je zároveň odpoveď na otázku, prečo som sa ja nikdy nevenoval žiadnemu bojovému umeniu na vyššej úrovni. Nikdy som neprešiel žiadnym páskovaním ani skúškami, ani som sa ich nezúčastnil. Skrátka neboli peniaze ani na blbé tréningové nohavice, do školy som chodil v rovnakom tričku, v ktorom som trénoval. O nezaplatených hodinách bojových umení ani nehovorím. Samozrejme, postupom času som si našťastie uvedomil, aké sú tieto žabomyšie hodnotenia a zavďačovanie sa obmedzencom trápne, smiešne a zbytočné. Aby som sa vedel na ulici obrániť pred tlupov idiotov, nepotrebujem schválenie od nejakého senseja, sihinga či neviem akého učiteľa. A už vonkoncom nie žiadne kata a nabifľované dokonale prevedené pohyby.

Najviac pouličného a domáceho násilia pochádza z nižších sociálnych vrstiev. Ten, kto žije v dostatku, je často pokojnejší, vyrovnanejší a triezvejší, necíti emócie tak intenzívne ako chudobnejší ľudia. Môže sa zdať, že takéto generalizovanie nie je správne, ale je to tak. Chudobnejší ľudia majú iné priority, nepociťujú takú podporu okolia, viac dávajú na emócie, než na racio. Mnohí sú práve preto chudobní, lebo nevedia pracovať s peniazmi rozumne, miesto toho ich míňajú nelogicky na veci, po ktorých práve v tej chvíli túžia. Bez ohľadu na to, že ich o týždeň bude treba vyplatiť ženskej z Providentu a Pohotovosti. 

Títo ľudia sa cítia nedocenení, spoločensky podceňovaní. Nikto ich nepozná, majú potrebu rozvoja vlastnej osoby akoukoľvek cestou. Preto vidíte veľa tých chlapcov a dievčat vo výstrednom oblečení a s výrazným, no často komickým prejavom. Príde mi to tak, ako keby títo ľudia nikdy v skutočnosti nedospeli, stále zotrvávajú na úrovni adolescenta aj keď sú už 40-roční. Tento nútený osobnostný rozvoj často prinesie úspech vtedy, keď sa stanú agresívnymi. Chlapec doma vidí, ako rodičia počítajú v kuchyni na stole centovky, aby si mohli v Tescu kúpiť víno a cigarety. Vonku za panelákom sa zas bijú tí skinheadi a Cigáni, vo vchode je znova na schodoch nasraté a všetky poštové schránky rozbité. Plný zloby dá spolužiakovi facku v triede za to, že mu stúpil na tenisku a vidí, že okolie sa ho za to trocha obáva. Konečne je centrom pozornosti, konečne získal trocha rešpektu. A vedie k tomu tak jednoduchá cesta - občas niekoho vyfackať. Nový životný smer nie je potom už obtiažne rozvíjať. Stačí na to pivnica a dobrý kamarát, ktorý mu rozumie. Potom prídu nočné výjazdy do mesta, hľadanie opilcov, ktorým sa ľahko rozbije hlava a navyše si to ten chudák ani nebude dobre pamätať. Tento životný štýl sa časom stáva samozrejmosťou, pribudne prvá kerka zhotovená za dlhú hodinu v byte kamarátovom byte ihlou a atramentom, brutalita sa stále stupňuje a okolie dáva človeku najavo, že má voči nemu rešpekt. Takto si každé mesto, každá štvrť vytvorí vlastného miestneho bitkára, vzniknú ich skupinky, ktoré chodia po nociach von trénovať. Aj oni sú v skutočnosti obete. Nikto im neukáže lepšiu cestu, všetko musia spraviť sami a robia to, čomu rozumejú. A nakoniec príde nejaký sudca a žalobca, ktorí nikdy v živote chudobu nezažili, napriek tomu o nej plodia dlhé monológy a ešte majú v sebe tú nehanebnú drzosť, aby poučovali. Za to, že oni sami dostali všetko zadarmo, mali život plný podpory a napriek tomu spoločnosti nič nevracajú, za to sa nehanbia. 

Toto všetko sa určite v skorej dobe nezmení, ľudia budú aj naďalej chudobní, finančne negramotní, nebudú mať dostatok príležitostí, nebudú vedieť správne vychovať svoje deti. Vznikne nová generácia, ktorá bude podobná. Bude trpieť traumami z detstva, bude sa cítiť nešťastná a kolotoč sa zopakuje. Význam tohto článku nespočíva v poskytnutí riešenia. Aby sa to vyriešilo, bolo by nevyhnuté vyhodiť všetkých od Sulíka, cez Fica až po Gašparoviča, nech si naďalej podnikajú bez účasti štátu a nahradiť ich ľuďmi, ktorí sa skutočne rozumejú sociálnej otázke a sú ochotní ju riešiť. A keďže niečo také je nereálne, nemá význam sa tým zaoberať. Význam tohto príspevku spočíva v upozornení na skutočnosť, že správny, rozumný a dostatočne rozhľadený inštruktor sebaobrany musí absolútne nevyhnutne rozumieť tomu, čo je to chudoba a najlepšie pochádzať priamo z nej. Pretože keď nejaký supersensej ovláda pekne Aikido, je to fajn, avšak ľuďom hľadajúcim pomoc, keď ich niekto napadne, je to na nič. Aby nejaký tréner mohol vyučovať sebaobranu, musí sa vedieť nielen dobre biť, ale aj rozumieť tomu, ako pouliční bitkári rozmýšľajú a mať s nimi veľa skúseností..

Vedia sa biť aj tí svalnatí chlapíci?

Panuje názor, že svaly ťa nezachránia, že tí svalnatí chlapci na diskotékach sa nemusia vedieť biť tak dobre, ako chudí chlapci chodiaci na Kung Fu. Aká je pravda? Že tento názor je obyčajný nezmysel.

Ak si niekto myslí, že svaly ti v bitke nepomôžu, nech sa páči, nech si skúsi ísť na najbližšiu diskotéku a nech prvému biletárovi vylepí facku. Neviem, ako vyzeráš, ale na 99% som si istý, že by ti tvoje bojové umenie nepomohlo a poletel by si z klubu.

Výrazná postava, silné telo, pevné a pozornosť pútajúce svaly majú veľký vplyv na to, ako dopadne pästný konflikt. Väčšina skinheadov robí kickbox a posilňuje. Chalani, ktorí sa im bránia (napr. v oblasti Šale a Galanty ide prevažne o Rómov, ktorí dokonca vedú zdravý životný štýl a rozvíjajú svoje osobnosti) posilňujú taktiež sa aktívne denno-denne boxujú po pivniciach a diskotékach. Zástupcovia jednej i druhej skupiny s nadhľadom pokoria každého jedného praktikanta bojového umenia a je úplne nepodstatné, či je to Kung Fu, Karate, Taekwon Do či Aikido, prípadne či má ten dotyčný biely, žltý pás alebo dokonca blackbelt.

Skutočná bitka, s ktorou má reálnu skúsenosť už hádam iba minimum ľudí, je predovšetkým o hrubosti, vulgárnosti, nátlaku, agresivite a v neposlednom rade o psychologickej manipulácii. Keď je niekto na pohľad vypracovaný, vysoký, má mocné ramená a širokú hruď, odporuje sa mu len s veľkou nevôľou.

Nielen vyhadzovači a skiheadi sú typickým príkladom toho, že "veľké svaly" skutočne majú vplyv na výsledok pästného konfliktu. Keď sa vonku zapletiete do problematickej situácie s niekým vyšším, už vtedy máte pocit väčšej neistoty, nemusí byť ani svalnatý. 

Hovorí sa aj to, že s narastajúcimi svalmi klesá ich efektivita, že nedokážete udierať dostatočne rýchlo alebo silno. Nepovedal by som, že je tomu skutočne tak, stačí sa pozrieť na profesionálnych MMA zápasníkov, tí napriek výraznej muskulatúre nestrácajú na jej efektivite počas dlhých zápasov.

Nebuďte teda naivní, keď vám tatko alebo tréner tvrdia: "Svaly ti v bitke nepomôžu.". Pomôžu. Významne. Radšej sa pozerajte okolo seba, sledujte bitky, sledujte správy a naučte sa reálne hodnotiť pravdu a mýtus. To, že sa svalnatí ľudia nevedia biť, mýtus určite je. 

Na záver, ak rozumiete dobre po anglicky, pozrite si epizódu zo seriálu o práci vyhadzovačov v UK:

Význam správneho hodnotenia situácie

Mojim študentom neustále na každej hodine (či už súkromnej alebo tej klubovej) zdôrazňujem, že správne a včasné zhodnotenie kritickej situácie je základ aj fyzickej sebaobrany. A neplatí to len v nej, snaha o nadobudnutie rýchleho a správneho ohodnotenia akejkoľvek situácie je cieľom aj v každej práci, či už v silových zložkách alebo v kancelárii, kde je potrebné promptne reagovať na kritický stav.

Ja sa však budem venovať výlučne správnemu hodnoteniu konfliktnej situácie, ktorej zlým určením môže byť vaša smrť alebo vážne zranenie.

Veľmi veľa, s pokojným svedomím môžem povedať, že absolútna väčšina ľudí sa dostane do konfliktnej situácie a silou mocou sa snažia agresívnemu protivníkovi povedať argumenty, prečo sa nebiť. To ho ale samozrejme vôbec nezaujíma, on sa chce biť a nie konverzovať. To mnohí tréneri stále nechcú chápať a svojim študentom tvrdia, že bitka je až posledná možnosť. Nesúhlasím. Nesúhlasím, pretože sebaobrana vo forme náhleho, násilného a brutálneho útoku je správnym riešením, keď mi ide o život.

Je absolútne nevyhnutné správne vyhodnotiť situáciu, ktorá smeruje k bitke. Viem na to poskytnúť veľmi jednoduchý návod:

• Je k vám agresívny človek, na ktorom je zjavné, že nie je bitkár a že iba reaguje na nejaký podnet? Potom máte priestor na argumentáciu a vyvlečenie sa z bitky.
• Je k vám agresívny človek, na ktorom je zjavné, že je bitkár? Potom sa nesnažte o žiadnu argumentáciu, ale okamžite zabráňte tomu, aby vás udrel ako prvý. Brániť sa je vždy ťažšie ako útočiť a pre vás bude lepšie, keď budete vo výhode. 

Agresívneho človeka sa dá rozpoznať veľmi jednoducho.
Nie sú to tí uhladení chlapci z filmov o mafiánoch.
Táto fotka je síce prehnaná, ale napovedá viac o realite, než súčasný mediálny obraz typického bitkára. 

A nech mi nikto, nikto nehovorí, že sa nedá na prvý pohľad zaradiť osobnosť človeka. Na bitkárovi je už na prvý pohľad vidno, že je agresívny a že je bitkár. Vidíte to na očiach, na pohyboch, na reči, na tvári, dokonca aj na oblečení. Len naivný človek bude tvrdiť, že ten útok nečakal. Samozrejme, že čakal! Keď za tebou príde 20-ročný chalan s šiltovkou zapustenou do tváre, jazvou na pere a s vyštrbenými zubami, určite nebudeš predpokladať, že s ním budeš viesť intelektuálny rozhovor o tom, čo mu na tebe prekáža.

Základ sebaobrany je správne vyhodnotenie situácie. A to sa netreba vôbec učiť, treba sa len zbaviť strachu udrieť prvý. Agresívnym a hrubým útokom protivníka okamžite dostať na zem a ísť preč. Zdôrazňujem slovo okamžite, nemá význam hrať sa na hrdinu a robiť niekde pred barom hollywoodske scénky. Preto je nevyhnutné venovať sa na každom jednom tréningu výbušnosti, presnosti, rýchlosti a sile. Hmaty, páky a náročnejšie techniky sú veľké plus, ale v reálnych podmienkach je ich význam nepatrný.